Chcem ale ja Nechcem!

Každý deň sa sama seba pýtam čo som zač ? Odkiaľ som došla ? Prečo žijem v takejto rodine ? Prečo mám takúto farbu pleti či vlasov ? Každý, dňom sa hľadám. Chcem objaviť prečo ja mám takýto ťažký život. Či je chyba vo mne alebo v ostatný ? Nebudem hádzať vinu na nich ale ani na seba. Nerozumiem samej sebe. Nerozumiem nikomu. Nikdy som nič poriadne nevedela. Vždy som bola tá, ktorou si všetci robili čo chceli. Jeden deň milá zlatá na druhý deň tá špina. Nechápem rozmýšľanie niektorých ľudí. Cítim sa byť iná ako sú oni. Veľakrát som nechápala rozhodnutie môjho okolia a už vôbec nie moje. Neviem ovládať svoje nervy. Málo kedy ich udržím na úzde aby som nevybuchla a nepovedala aj to čo nechcem. Ale niekedy to už nešlo. ĽUTUJEM TOHO! Ale proste osud to tak zariadil nič sa nedeje v náhode všetko má svoj význam. Aj to, že som možno teba stratila. Veľakrát som sa chovala, ako malé dieťa bez rozumu. Tým, že ma človek raz sklame a zmení sa moje správanie k nemu zato nemôžem som takto na to zvyknutá. Nepáči sa mi aj to, že keď si poviem svoj názor tak tí moji tzv. “kamaráti” buď sa mi otočia chrbtom alebo sa začnú hrať na mojich kamarátov a za chrbtom ma ohovárajú. Raz mi do ucha došla otázka “ myslíš si, že má pravých kamarátov?” Ja som sa usmiala :) a v tej chvíli mi každý jeden môj “kamarát” prešiel mysľou a som sa zamyslela na rozličnými ľuďmi a v tej chvíli som sa ne dotyčného človeka pozrela a v duchu si povedala “hrabe ti?” ale jediné čo som dokázala vydať bolo “ čo ja viem” ale až po dlho dňovom premýšľania som zistila ja nemám naozajstného kamaráta. Každý z nich bol len chvíľkoví. Dokonca aj človek, ktorému som verila najviac ma sklamal. Neverila som, že maska človeka sa môže tak rýchlo zmeniť. Žeby tak rýchlo zmenil svoju masku na takú slizkú akú momentálne má ?! Nechápem... Neviem či som už náhodu svojho “pravého kamaráta/ku” minula alebo ma ešte len čaká :) Nechápala som ako si môžem z niekym tak rozumieť. Som tak komplikovaná, že som si myslela, že nenájdem niekoho kto mi bude rozumieť. Pár ľudí tu bolo, ale aj tí ma sklamali alebo som ja sklamala ich. Prednedávnom som sa postavila a povedala si dosť. Začala som na férovo hovoriť čo, ako ja chcem a čo sa mne páči alebo nie! Viete aká bola reakcia ? Pre mňa veľmi prekvapujúca :) Veľa ľudí to nezobralo najlepšie veľa ľudí to zobralo super, ale bola aj taká hŕstka ľudí čo ma poslali do ↔ ale ja som sa len usmiala a v duchu si povedala “ ty si bol/a pekný/á kamarát/ka” nezranilo ma to, už len preto lebo som zistila, že radšej budem mať pár kamarátov ako tisíc. Nechcem aby ma každý druhý už zdravil na ulici. Chcem byť z ľuďmi, ktorých mám rada, a ktorým verím. Už nechcem byť obklopená zlou spoločnosťou. Chcem byť konečne sama sebou, chcem odložiť tu masku, ktorá ma ťažila celé tie roky a chcem, byť taká, aká konečne som bez všetkých zábran. Chcem ukázať svoju naozajstnú tvár a prestať sa na niečo hrať. Už nechcem počuť “ ty si sa zmenila “ moji zlatý ja som sa nezmenila len som konečne začala byť tá, ktorú ste vy stále utláčali na vedľajšiu koľaj. Hovorte si čo chcete :) ale dokým nepoznáte mňa ako bez masky človeka tak ma vaše rečičky nezaujímajú :) Málo kto spoznal mňa v lepšej forme keď som si dala masku dole. Ale keď zistili, že som iná a keď som z kamarátmi som úplne iná tak si myslel len to zlé a to ma veľmi sklamalo. Ale takýto je život každý sa len na niečo hrá a snaží sa každému len vyhovieť aby ho ten dotyční človek neopustil. Priznávam aj ja som bola taká ale ja sa už manipulovať nenechám a prečo ? Lebo taký človek mi za to nestojí ;) Môj život sa zmenil a som na to pyšná :)